AlL aBoUt PuNk

Zrodenie SKA

Jamajka – bola od svojho Colombovského objavenia v roku 1494 pernamentne kolóniou, najprv španielskou, neskôr, po jej ďalšom obsadení v roku 1655 britskou, až do augusta v roku 1962, keď sa stala nezávislou. Jej čierny obyvatelia, ktorých tam dnes žije až 95%, pochádzajúci z otrokov zo západnej Afriky, tam pri ich privlečení na neľudskú prácu na plantážach s cukrovou trstinou a kávovými bobulamy, chtiac či nechtiac priniesli aj kus svojej africkej kultúry - spev a tanec, ktoré im určite veľmi pomáhali v prežití, tak ako to bolo v celom otrokárskom svete Ameriky či Karibiku a neskôr, po zrušení otroctva pomáhali pri prekonávaní neznesiteľnej chudoby.
Samozrejme že ich hudobné prejavy ovplyvňovali aj európske vplyvy, tým že tam žili aj britský obyvatelia. Z tejto fúzie afrického rytmu a európskej piesne, vzniká akusticky hrané, či len spievané MENTO, s húpavým rytmom, ktoré je dnes brané ako jamajská ľudová hudba. V Mente sú používané európske hudobné nástroje – gitara, husle, flauta, ústna harmonika a africké – bongá, rumba gule a africké piáno-kalimba či banjo. Neskôr sa príchodom emigrantov z okolitých karibských ostrovov primiešali do Menta aj prvky kubánskej Rumbi, Mamba či Salsi, dominikánskeho Merangue, trinidadského Calypsa, amerického Southern Blues a kresťanských gospelov. Mento svoje vyvrcholenie zažilo v štyridsiatych až päťdesiatych rokoch minulého storočia. Po skončení druhej svetovej vojny sa do Menta začínajú dostávať prvky amerického Swingu, Jazzu, Be-bopu, Boogie či Burron rhythmu, hraného Big bandovými orchestrami. S tejto fúzie vzniká SCHUFFLE. Vznikajú aj prvé orchestre, väčšie “Society Bands“ hrajúce vo veľkých prepychových hoteloch a menšie “Road Bands“ hrajúce buď priamo na uliciach alebo v baroch či kluboch.

V druhej polovici päťdesiatych rokov preniklo z Ameriky na Jamajku černošské Rhythm and Blues a belošský Rock and Roll. Rozhlasovým vlnám šíriacim sa cez Mexický záliv nikto nebránil. Vďaka “tranzistorákom“, ktoré bežne zachytávali vysielače zo St.Louis či New Orleans, hrali čiernych spevákov ako Duke Ellington, Count Basie, Amos Milburn, Roscol Gordon, Johnny Ace či Little Richard a Fats Domino a ich nahrávky prinášali z Ameriky aj námorníci, sa stali hrdinami jamajskej mládeže. Mnohý z nich, ktorí si mysleli že môžu byť rovnako dobrý, začali kopírovať americké hity. Hoci sa snažili byť čo najoriginálnejší, ani netušili že do svojich verzií vnášajú prvky miestnej kultúry. Koncom horúcej americkej éry Rhythm´n´ Blues, ktoré sa neskôr ďalej vyvíjalo na Soul (Motown style), sa začínajú miestny majitelia početných Sound-Systémov (dnešný DJs), ktorí brázdili na malých nákladiakoch celú krajinu (zaviedli aj spievano - hovorený štýl moderovania, tzv. TOASTING, korenený Patois - miestnym nárečím, ktorý je považovaný za jedného z predchodcov Rapu) báť o návštevnosť v Dancehalls (dnešné diskotéky) a začínajú sa zháňať práve po týchto domácich interpretoch, ktorí by dokázali hrať to čo si tanečníci žiadajú. Najlepší z nich, Clement Saymour“sir Coxson“ Dodd s “Coxsone Downbeat Sound-System-om“ (zberateľ R´n´B platní), neskôr zo známym štúdiom a vydavateľstvom “Studio One“ a hudobným obchodom “Muzic City“ a Arthur Duke“Trojan“Reid s “Langer-than-life Sound-System-om“ a hudobným obchodoma štúdiom “Treasure Isle Liquor“ (pôvodne policajt, predával alkohol), ktorí sa stávajú významnými vydavateľmi, ale aj veľkými rivalmi, aj iný významný vydavatelia napr. Roy Robinson, Charles Moo, Joe “Jo Gibbs“ Gibson ale aj čínsko-jamajský bussinesman Leslie Kong, začínajú okolo roku 1959 nahrávať a vydávať najlepším z nich (výhercovia talentových súťaží alebo vytipovaný hudobnými agentmi spoločností na vyhladávanie nových talentov ako napr. “Jamaican Broadcasting Corporation“ a pod.) prvé singlové nahrávky.
Emigrovaný kubánec Lorenzo “Laurel“ Aitken a jeho brat Bobby, Owen Gray, Wilfred “Jackie“ Edwards či Erick “Monty“ Morris, Derrick Morgan či Joe Higgs & Roy Wilson vsadili na pôvodné piesne Menta, Calypsa, Bunny and Skully či Boogie ale doprovodná kapela znela ako pravý divoký Rhythm´n´Bluesový band. Tieto, často cez deň nahrané nahrávky, sa už večer testujú na poslucháčoch v Dancehalloch či miestnych rádiových staniciach. Tejto fúzii sa čoskoro začalo hovoriť SKA (dnes aj Jamaican Ska, Traditional Ska alebo Old School Ska). Vznik pomenovania má viacero verzií. Jednou z nich je že v dajakom nahrávacom štúdiu poučoval producent gitaristu aby hral “Scar“ – zjazvene na gitaru. Iná verzia: “Make the guitar Ska! Ska! Ska!“ vraj povedal pri hraní na gitare Cluett Johnson & Blue Busters, ktorý zdravil ľudí na koncertoch: “Love Skaskavoovie!“ s čoho mohlo skrátene vzniknúť Ska. C.Johnson a Ernest Ranglin (dnes známi jazzman) vraj ako prvý použili tento rytmus. Ale napr. Derrick Morgan hovorí že akýsi producent povedal jeho saxafonistovi “Ska“ Campbellovi aby hral Ska. Ska vzniklo trúbením krátkych ostrých riffov na saxafónoch hraných na pozadí a vraj nikto nemôže povedať, kto to vlastne bol, kto Ska pomenoval (už sa to asi ani presne nedozvieme). Po tom sa už roztrhalo vrece zo všakovakými spevákmi, speváčkami, vokálnymi telesami a skupinami. Takto začínali aj dnes známi Skatalites s Donom Drummondom, Tommy McCookom, Rolandom Alphonsom a neskôr aj Ricom Rodriguezom (pôvodne hrali Jazz a volali sa Satellites, či Scatalities), Toot Hibert & The Maytals zo svojimi buble-gumovými popevkami, Jimmy Cliff (ktorý sa zúčastnil na Bratislavskej Lýre 1971!) ale aj najznámejšia postava jamajskej kultúry, ctižiadostivý Bobert Nesta Marley (objavený Doddom v getthe), a jeho Wailing Wailers (predtým The Teenegers, Wailin´ Rudeboys) s Petrom Winstonom Hubertom “Tosh“ McIntoshom a Neville O´Riley “Bunny Wailer“ Livingstonom a neskôr z Ritou Anderson Marley (z ich singla “Simmerdown“ sa predalo až 80 000 kusov!), Cecil Bustamente “Prince Buster“ Campbell, Desmond “Dekker“ Dacres & The Aces a ešte mnoho a mnoho iných.
Na uliciach, koncertoch, či v Dancehalloch sa začali schádzať bandy mladých, väčšinou nezamestnaných chuligánov, bitkárov či pouličných drobných zlodejov z chudobných giet KingstonTown-u, ktorých volali RUDE BOYS (drsný chlapci) alebo SCOFFLAWS a na Dancehalloch ich volali aj DANCEHALL CRASHERS, kvôli výtržnostiam ktoré tu vyvolávali (posielali ich tam konkurenčné Sound-systémi). Inšpirovaní americkými filmami sa chovali presne ako Desperádi z divokého západu alebo Mafiáni z čias prohibíci , obliekali sa podľa vzorov amerických filmových gangstrov - čierne obleky, biele košele a Pork Pie Hats (klobúky), mnohý boli ozbrojený a na základe tohto vznikali aj piesne ako “Al Capone“, “Jassie James“, “Return of Django“ či “Guns Fever“, “Seven Guns Return“, alebo piesne priamo o nich: “Rude Boy Train“, “A message to you Rudy“, “Rudie got Soul“, “Rudie Bam Bam“, “Rudi Wedding“, “007 A Shanty Town“, “Judge Dread - 400 year“, “Gunman Coming to Town“ a pod...

Keď v roku 1962 získala Jamajka nezávislosť od Veľkej Británie, odzrkadlilo sa to aj veľkou radosťou v textoch Ska piesní: napr. Lord Creator - “Independent Jamaica“, no texty odrážali aj iné aspekty života, ako neznesiteľná chudoba, kriminalita, láska, aj kresťanské témy. Dokonca v roku 1964 bolo Ska predstavované v New Yorku svetu ako “National music of Jamaica“, oficiálna hudba Jamajky.

V horúcom lete v roku 1966 Ska kvôli odchádzajúcej optimistickej atmosfére však výrazne spomalilo tempo, keď Jamajka bola síce nezávislá, ale stále chudobná. Vzniká nový žáner ROCKSTEADY, ktoré bolo aj rozhraním prechodu od Ska k REGGAE , piesne viac prevzali prvky Gospelu, pribudlo elegancie, balady hovorili o láske a živote Rude Boys. Piesne hovoria o novovzniknutej situácii a fenoméne Rude Boys - niektorí ich podporujú, niektorí ich odsudzujú a iný len vysvetľujú.

Dôležitý v žánri Rocksteady sa stáva hudobný mág Lee “Scratch“ Perry & Upsetters (neskôr spolupracoval s Bobom Marleyom a inými a je činný dodnes), ktorý si v Reggae ére podpálil vlastné štúdio “Black Arch“ na protest proti korupcii vo vydavateľstvách. V tomto období sa hudobníci podporovaný producentmi a vydavateľstvami pokúšajú preraziť v Amerike (ktorá vtedy jamajskú hudbu moc neprijala), ale hlavne v Británii, kde sa Ska hudbe hovorilo aj BLUE BEAT, aj vďaka vydavateľstvu Island Records Chrisa Blackwella, ktorý presadzoval a vydával jamajské Ska, Rocksteady a Reggae od ich úplného začiatku. Niektorí jamajčania sa v Británii dočasne alebo natrvalo usadili a boli aj úspešný, vniesli do Ska aj prvky britského Popu a amerického Soulu. Za prvý výrazný úspech možno považovať pieseň z roku 1964 “ My Boy Lollipop “ od speváčky Milli Smalla, ktorá zakotvila na vrchole britskej hitparády. Veľký úspech zaznamenal aj Desmond Dekker, ktorý bol pred Bobom Marleyom najvýraznejším jamajským interpretom v Británii. Jeho veľký hit “Israelites“ tiež dobil prvé miesto v hitparáde.

Po vzore týchto hudobníkov sa pokúšali aj niektorý Briti hrať tieto žánre ako napr. Georgio Fame & Blue Flames, ale s menším úspechom. V Británii však bolo veľa poslucháčov, ktorí si Ska a Rocksteady osvojili. Boli to hlavne MODS, subkultúra mladých, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne v čase “La Dolce Vita“ v Taliansku (podľa filmov “Holiday in Roma“ s Gregori Peckom a Audrey Hepburn, a La Dolce Vita od Federica Feliniho) a v Británii, kde bola najvýraznejšia a zachovala sa až dodnes. V časoch po vojne sa vzmáhal britský priemysel a mládež strednej triedy nemala núdzu o prácu, mohli si dovoliť obliekať sa do amerických a talianskych značkových oblekov, košiel “Ben Shermen“, nosili úzke čierne kravaty a pod. (podoba s Rude Boys). Mods sa vyznačujú aj používaním skútrov “Lambretta“ a “Vespa“ , počúvaním rôznych hudobných žánrov ako Big Beat, Pop, či Soul a zameriavajúcich sa na zábavu a užívajú si vlastný alternatívny život. Sú však aj symbolom odporu a nechute k monotónnej práci, rebelujú kvôli konfliktu medzi generáciami a spoločenskými triedami. Ich krédom bolo “Clean living under difficult circumstances“ (čistý život pod obtiažnymi okolnosťami). Mods boli prvý, ktorí chodili v Británii ako prvý na Ska koncerty a prevzali si ho, čierny sa stali ich bohmi, ktorí vedeli spievať a tancovať a spoločne sa zabávali. Prácu nachádzajú aj prisťahovalci z bývalých kolónií, ktorí sú však utláčaný a braný ako nedôveryhodný (súvis z dnešným rasizmom), hlavne Pakistanci, Indovia a aj Jamajčania, medzi ktorými boli samozrejme aj Rude Boys, ktorí sa schádzali v malých kluboch. Zmedializovanie známe ako “Swinging London“ a záujem o Mods, ho okolo roku 1964 skomercionalizovali, zrazu bol každý Mod, kde kto ho imitoval. Malá skupina Mods sa však chcela vrátiť ku koreňom, okolo roku 1967 vznikli HARD MODS, zo zmenou správania (výtržnosti a bitky medzi “Scooter Mods Crews“ bandami, alebo rockerskými bandami – možno vidieť vo filme Quadrophonia) a určitou zmenou v obliekaní. Znamenalo to návrat k ostrému, jednoduchému štýlu originál Mods, hudobne to bolo odmietnutie všetkého čo sa dialo v pop-svete, odmietnutie Psychedelie a neskôr Hippies. Ostatný Mods zostali bez zmeny, hlavne tí zámožnejší zo strednej triedy a nazývali sa SMOOTH MODS.

Z Hard Mods vznikli okolo roku 1969 “SKINHEADS“ , ktorí prišli po tisícoch, pomenovaný po výraznom skrátení vlasov podľa vzoru Rude Boys, účes zvaný “Continental“, alebo “Skiffle cut“ a obúvaní topánok “Dr.Martens“ a “Brogues“, s prvkami Mods obliekania – košele “Ben Shermen“, polokošele “Fred Perry“, nohavice s nažehlenými pukmi “Levi´s - Sta-prest“, “Dockers“ kabáty, hrubé vetrovky “Donkey Jacket“ a pod. , bola to hlavne mládež z pracujúcej triedy. Drsný štýl Rude Boys sa prejaví aj na správaní Skinheads, ktorí vítajú konflikty a často aj fyzickú agresiu (mlátenie sa s Hippies a pakistancami) a sú aj veľký futbalový fanúškovia.

V roku 1969 sa rozpadá Skatalites, kvôli sólovým ambíciám jej členov a smrti Dona Drummonda, tvorčej osobnosti, ktorí hrali skoro vo všetkých dovtedajších veľkých hitoch zo štúdií na Jamajke.

Hneď po Rocksteady sa začína formovať ďalší výrazný štýl REGGAE (dnes zvané aj Early Reggae), na začiatku tiež zvaný REGGAY (z piesne Fredericka “Toots“ Hiberta & The Maytals - “Do the Reggay!“). Prevzali a formovali ho väčšinou všetci jamajský hudobníci. V Británii sa zamerali hlavne na čiernych Rude Boys a bielych Skinheads, ktorí boli pokrvne spriaznený a vznikli odnože SKINHEAD REGGAE alebo KINKY REGGAE (z neslušnými textami o sexe, zábave a alkohole), s ktorými sa preslávili hlavne Prince Buster, Desmond Dekker, The Pyramids (neskôr Symarip), GG all Stars, Hot Rod all Stars, The Maytones, The Pioneers, The Paragons, ale aj Brit Judge Dread (rekordér hitov vyhodených z hitparády), vtedy vznikli aj nesmrteľné hymny „Skinhead Moonstomp“ či “Skinhead Revolt“.

V roku 1971 už známi Bob Marley & The Wailers preberajú na Jamajke Rastafariánske náboženstvo, mení sa aj rytmika Reggae nazvaného ROOTS RASTA REGGAE a jeho odnože DUB-u (mixovanie a toastovanie pôvodných nahrávok z echami a spätnými väzbami) - spomalili sa bicie, zmenil sa štýl spevu a vokálov, zvýraznila sa basgitara, prebrali sa aj soulové prvky, dôležité boli rebelské až militantné texty (Peter Tosh). Postupne ho preberajú aj ďalší jamajský hudobníci a v Británii aj čierny jamajský fanúšikovia, mení sa i vzhľad ich oblečenia a výzoru (časté sú africké kroje, nosia sa dlhé vlasy s copmi “Dread look“). Ich mystické, náboženské, obrodenecké, sociálne a rebelské myšlienky už ale neoslovujú Skinheads. Reggae sa vyvíja, Skins si nemôžu nájsť identitu zo sociálnym a náboženským zázemím Rastov, ktorí sa obracajú k Afrike. Skíni opúšťajú Reggae rozčarovaný, pretože Rastas a ich DJs pobádajú k harmónii a slušnému chovaniu a uzatvárajú pred nimi dvere – Reggae dospelo a uzatvorilo sa do seba. Rastas považujú Skínov za nedospelých adolescentov. Skinhead a Hard Mods postupne upadajú do zabudnutia. Menia si oblečenie na elegantnejšie (elegantné topánky “Loafers“, zvrchníky “Crombie“ a guľaté tvrdé klobúky – tvrďáky “Bowler“ a čierne dáždniky – tento štýl obliekania možno vidieť v kultovom filme “Clockwork Orange“ - Mechanický pomaranč od Stanleyho Kubricka), vlasy majú dlhšie a hovoria si SUEDEHEADS. Neskôr sa vlasy ešte predĺžia, začnú nosiť jagavé oblečenia a topánky na vyššom opätku, počúvajú Soul, Glem Rock – Slade, David Bowie či Roxy Music a hovoria si SMOOTHIES.

Roots Reggae vytláča aj svojich hudobných predchodcov a tým sa končí aj prvá vlna Ska, Rocksteady a Early Reggae.