AlL aBoUt PuNk

Irónia osudu - bolo to práve Marleyho Reggae, s ktorým prerazil v roku 1977 a otvoril ho svetu, čo prinavrátilo aj jeho predchodcov v Británii naspäť. V polovici sedemdesiatych rokov sa rocková scéna tvárila veľmi vážne, v Británii bol hlavným trendom Progress Rock a Art Rock. Tie boli však príliš komplikované, vyžadovali výborné hráčske schopnosti a zrelosť. Už nešlo nacvičiť len tri akordy a ísť na pódium. Hralo sa na štadiónoch, vydávali sa koncepčné albumy, využívali sa symfonické orchestre (fúzia vážnej hudby a rocku) a každá pieseň musela trvať aspoň 20 minút.

Rock´n´Roll bol na začiatku životným štýlom, teraz sa začal meniť na zábavný priemysel, na ktorom profitovali megaskupiny, producenti, FM rádiá a pod. Okrem pompéznych Show určených pre snobských študentov, bolo populárne, ale prázdne Disco a komerčný Rock typu Eagles, Foreign Journey, Boston, alebo Toto, ináč tu nebolo nič. Dinosaurie skupiny akurát vybrali vstupné a nezanechali po sebe nič, len bohatli. Ľudia nepočuli skupinu, ktorá by ich vzrušovala a nudili sa. Hudba potrebovala novú injekciu. Rock´n´Roll bol vždy o obyčajných veciach, boli v ňom síce drogy a alkohol, ale bol aj o sexe a láske. V Amerike vznikali ako protipól garážové skupiny – GARAGE ROCK, napr. Modern Lovers – v roku 1973 boli snáď jediný, ktorí nenosili dlhé vlasy. Patrili ku generácii ktorá nikam nepatrí. Chceli nahradiť generáciu Hippies, ktorá už bola smiešna svojim kvetinovým bojom, nosením dlhých vlasov a kostýmov. A bol to aj smäd po realite. Zjednodušil sa zvuk gitár ktoré nehrali viac ako tri akordy a piesne netrvali viac ako tri minúty, tak ako to bolo predtým v Pope, hralo sa rýchlo, veľa sa experimentovalo. V Británii sa hral aj podobný PUB ROCK (krčmový rock), spočiatku sa s ním preslávil aj Ian Dury, jeho skladba “Sex and Drugs and Rock´n´Roll“ sa stala hymnou svojej doby. Z garážového zvuku vzniká PUNK ROCK, ktorý nemá žiadne pravidlá. Na začiatku to boli Američania The Ramones, The Dead Boys, Patti Smith, Blondie, Talking Heads. Rádiá hrali len “dobrú hudbu“, Punk považovali len za “neprofesionálny rámus“. V roku 1975 sa zdalo že Punk stane len primárnou záležitosťou pár ľudí v New Yorku. Celá Amerika asi nebola to pravé miesto pre Punk. V tedy Punk zasiahol Britániu - zaútočili Sex Pistols. Rozvinula sa ohromujúca subkultúra s novým štýlom obliekania a hudby, rúcajúca všetky pravidlá. Boli to pokračovatelia Davida Bowieho a Roxy music, ktorí boli predtým hviezdami potomkov Skinheads – Smoothies / Suedeheads. Punk však bol tvrdší, výbušný a agresívnejší, svoj najväčší rozkvet zažil zo skupinami The Clash, The Damned, The Stranglers, Buzzcocks atď. v roku 1977.

Keď koncom sedemdesiatych rokov začala Punku hroziť jednotvárnosť, vydal sa The Clash nečakaným smerom. Bývali blízko Portabello Road – tam, kde žili nezamestnaný a chudobný čierny prisťahovalci a ich potomkovia. Na ulici bolo počuť od rána do večera Reggae, čo ich ovplyvnilo. V čase veľkého úpadku priemyslu tu boli časté nepokoje, rabovačky obchodov a boje s políciou. Začali hrať niečo ako Reggae, ale gitara bola punková, prerobili “Police and Thieves“ od Juniora Murvina z Waylers, čo zapadlo do kontextu doby. Lee “Scratch“ Perry sa stal ich producentom, pritvrdil im basovú linku, pracoval s punkermi z túhy skúšať nové veci. Don Letts (ex - Big Audio Dynamite), robil DJ-a v punkovom klube Roxy London, černoch v kožených nohaviciach a Dread look-my, býval s rastamanmi, ktorí sa mu vysmievali, že pracuje pre šialených punkerov. V tedy bolo málo punkových platní, tak ich začal miešať z Reggae. Robil to aj medzi prestávkami na koncertoch. Zabralo to, bol to jediný zvuk čo provokoval. Jedného dňa sa dokonca pohádal z Bobom Marleyom kvôli jeho koženému oblečeniu. Marley nebol priateľom Punku, ale ani nie za dva mesiace vydal “Punky Reggae Party“, pochopil to - vstupu Reggae do rockovej hudby sa už nedalo zabrániť. Lee Perry hovorí: “Belochom sa môže zdať, že Reggae je dosť nuda, basová linka sa nemení, ale že je to kvôli pohybu, ktorý určuje kroky a rytmus, to zistia až pri tanci. Bicie sú tepom srdca, basová linka je mozog “. Chytľavý rytmus bol však u britského publika komerčne úspešnejší než čistý Punk. Záujem punkerov o Reggae zaistil jeho trvalí vplyv na Rock a neohrozila ho ani smrť Boba Marleyho v roku 1981. S týmto mixom sa preslávili napr. The Police...

Začali sa rodiť skupiny, ktoré tiež mixovali štýly, ale opačne nie Punk s Reggae ale Reggae s Punkom. Vtedy sa hovorilo o HEAVY REGGAE . V Coventry to boli v roku 1977 The Coventry Automatics, premenovaný na The Coventry Specials, potom na The Special A.K.A., neskôr, po odchode do Londýna a príchodom už štyridsaťpäť ročného Emanuela Rica Rodrigueza na The Specials, hrali v nej biely aj čierny. Skupina primixovala aj Ska, ktoré bolo rýchlejšie, tak ako výbušný Punk. Začali vystupovať pod heslom “Rude Boys Return“ (drzí chlapci sa vrátili) a ich koncerty boli nabité energiou, ich hymnou sa stala prevzatá pieseň “A message to you Rudy“. V roku 1979 vyšiel ich prvý singel “Gangsers“(inšpirovaný z piesňou “Al Capone“), druhú stranu tvorila inštrumentálka “The Selecter“, ktorú nahrali v štúdiu pozbieraný hudobníci a skupina The Selecter vznikla až dodatočne ešte toho roku v Coventry, niektorí jej nový členovia pochádzali z Heavy Reggae kapeli Hard Top 22. V Londíne v roku 1977 vzniká North London Invaders, neskôr Madness (začali na nich chodiť aj Nazy-Skins, ale oni sa od nich dištancovali) zo všetkých najúspešnejší a v roku 1975 Bad Manners. V roku 1978 v Birmhimgame The Beat z jamajkým saxafónistom Lionel Augustus “Saxa“ Martinom, ktorý mal už v tedy päťdesiat rokov a spolu s Rico Rodriguezom zažili zrod Ska. Objavujú sa aj iný Jamajčania z novým zvukom 2Tone, napr. Desmond Dekker nahrá platňu “Black & Dekker“(1980) a Toots & The Maytals nahrajú “Just Like That “(1980) a pod. Niektoré skupiny hrajú aj v tradičnom štýle Reggae s popovými prvkami ako napr. od roku 1979 - UB 40 z Birminghamu, svoju činnosť obnovuje od roku 1983 aj legendárny Skatalites.

Skupiny začali preberať aj všetky prvky z Jamajky, obliekali sa ako Rude Boys a Skinheads. Preberali do repertoárov staré hity a písali nové, starými inšpirované. Jerry Dammers, líder a klávesák The Specials a bubeník John Bradbury, ktorí spolu chodili na dizajnérsku školu, navrhli tzv. plagátový štýl - “Black a White“, symbolizovala ho šachovnica a logo – postavičky Walt Jabsco a Beat Girl, k výzoru ich vraj inšpirovali fotky mladého Petera Tosha a tancujúcej jamajčanky. Dammers založil nezávislú značku 2Tone, ktorá podporovala nové skupiny a tá dala meno aj novému hudobnému štýlu a celému hnutiu, ktoré aktívne bojuje proti rasizmu. Všetky prvé nahrávky vychádzali pod touto značkou zabalené v čiernobielych obaloch, hudba bola pre čiernych aj bielych, presne tak ako v koncom šesťdesiatych rokov. Tomuto štýlu sa hovorilo aj British Ska, ktoré sa stalo známe aj v Európe, Amerike, dokonca aj v ďalekom Japonsku. A vtedy sa znovu zjavujú Rude Boys a Skinheads, mladý fanúšikovia, ktorých nazývajú aj Youngsters, ktorí sú proti rasizmu, nezamestnanosti, politike Margaret Thatcherovej a konkurenčnej hudbe. Formujú sa aj iné, menej známe skupiny, niektoré, ako britský Mark Foggo & The Secret Meeting, Arthur Kay & Originals, Potato 5,The Tigers, Ska City Rockers, The Akrylykz, Graduate, Gangsters, The Puzzles a v Nemecku The Nighthawks, v Škandinávii T-Shirts, Reinholds a iné, niektoré sa stavajú známymi až neskôr. Táto vlna však netrvá dlho, väčšina skupín 2Tone sa rozpadá alebo mení štýlovo.

Nanovo sa objavujú Skinheadi, oblečenie sa trochu mení, nosia sa vyhrnuté ryfle s trakmi a ryflové bundy Levi´s, kožené bundy, americké vojenské letecké bundy “Alpha Jet“ známe aj ako “Bombers“, krátke bundy “Harrington“ a prvky športového oblečenia “Lonsdale“. Pochádzajúci hlavne z pracujúcej triedy, si nachádzajú záľubu v Ska a v Punkovej hudbe z ktorej vzniká jej odnož Oi! (meno podľa pokriku na štadiónoch), ich hrdinami sa stávajú skupiny Sham 69, Angelic Upstarts, či Cockney Rejects. V Británii nastáva obrovská nezamestnanosť, čo sa začne prejavovať rasizmom proti lacnej pracovnej sile prisťahovaleckých černochov a Pakistancov. Tí, ktorí boli v päťdesiatych rokoch potrebný pre rozmáhajúci sa priemysel, boli v čase úpadku považovaný za konkurenciu. Fašizoidná demagogická strana “National Front“, ktorá je za vyhnanie farebných z krajiny a vo voľbách v roku 1977 len v Londýne získala až 120 000 hlasov, sa svojou demagógiou votrela medzi často nezamestnaných mladých Skinheads a nastala ich temná stránka. Prelomom a prvý veľký konflikt nastane 4. júla 1981, keď pred koncertom v Londýnskej štvrti Southall, kde v Hambrough Tavern vystúpia skupiny 4-Skins, Bussines a Last Resorts (síce skinheadské, ale nie fašistické, neskôr mali kôli tomuto incidentu a bulvárnej nálepke Oi! = fašizmus problémy s vystupovaním), už nacionalisticky naladený Skins vykrikujú heslá National Front a útočia na tu žijúcich Pakistancov a Indov. Tí zúrivo zaútočia na koncertnú sálu, musí zasiahnuť polícia a vyslobodiť rasistov. Väčšina stretov po tomto incidente sa deje už len s políciou. Nové bandy rasistov, zvaných Boneheads a ich skupiny si vytvoria nový štýl podobný Oi! - Rock Against Communism, zakladateľom ktorého boli známi rasista Ian Stewart a jeho kapela Skrewdriver, preberajú všetky prvky oblečenia pravých Skins (pridajú sa tričká s britskou vlajkou alebo dokonca A.Hitlerom), ale okrem toho nemajú s nimi nič spoločné. Oi!-ové skupiny ako Infa-Riot, Partizans, Blitz, Bussines, ale aj 4-Skins začínajú vystupovať pod heslom Oi! proti rasizmu. Protipólom rasistov sú aj organizácie ako Anti – Nazi League alebo Rock Against Racism, ktoré organizujú ohromné kampane proti rasizmu na školách, štadiónoch, hudobných súťažiach, organizujú dnes už tradičný karneval v Londýne a britskom meste Leeds, kde vystupujú čierny a biely hudobníci, rasistický fanzin Bulldog má protipól Temporary Hoarding a pod., čo prináša svoje ovocie, väčšina vtedajších hudobníkov všetkých štýlov sa pridáva ku kampaniam a rasizmus sa zatláča. Rasizmus je živený z nevedomosti. Jeho myšlienky a hudba nepoznajú hranice a nanešťastie sa rozširujú po celej Európe a aj Amerike a Austrálii (jeho korene možno hľadať v minulosti), dokonca vznikajú aj rasisticko-teroristické veľmi nebezpečné bunky, ale všade tam vzniká aj anti-rasizmus.

Roddy Moreno (skupina The Oppresed), ktorý zakladá S.H.A.R.P. - Skinheads Against Racial Prejudice (Skinheadi proti rasovým predsudkom), hovorí: “Skutočný Skin nie je rasista, bez jamajskej kultúry by Skinheads neexistovali! Bola to jamajská kultúra zmiešaná s britskou kultúrou pracujúcej triedy, ktorá spravila Skinheads tým čím sú.“