"Všetko najlepšie Paulína!" Manažér koncertnej šnúry Two-Tone sa volá Rock Rogers. Nosí malý slamený klobúk v štýle starej ska - módy, tzv. Blue Beat a k tomu široký úsmev. Paulína pokojne sedí v kresle zo šesťdesiatych rokov v jednom zo špinavých motelov, má na sebe vkusné čierne dámske džínsy a oslavuje práve 26-ku.

Nemá zapotreby vyskakovať od radosti, aj keď je vzrušená z toho, že jej prvý singel s jej skupinou Selecter "On my radio", sa vyšplhal na 26 miesto v britskej hitparáde, milá náhoda.
O týždeň neskôr relácia "Top of the Pops", jedna z najsledovanejších relácií britskej televízie o popovej hudbe uviedla dve skupiny zo šnúry two-tone: The Specials a Madness.
Two-tonové šialenstvo (Madness) zaplavilo Veľkú Britániu ako prívalová vlna. Čierne slnečné okuliare sa nosili s malými slamenými klobúkmi, staromódne two-tone obleky s dlhými kabátmi, a všetko bolo čiernobiele, čo boli farby two-tone kultúry.
Táto kombinácia symbolizovala nadradenosť z Coventry pochádzajúcich two-tone labelov a zároveň celého obrodenia ska.
The Specials boli šiesti belosi a dvaja černosi. British Movement, krajne pravicové krídlo anglického fašistického National Frontu s masívnou podporou prívržencov mladých anglických skinheads, mali Specials veľmi radi. Nazývali Specials "The Specials Plus Two". Jasné nie? A Selecter s dvoma belochmi a šiestimi černochmi boli nazývaní "Selecter Plus Six". Úbohý vtip, ale je ho tu treba spomenúť, nakoľko vysvetľuje oduševnenie two-tone optimistickými prvkami, ktoré boli rozhodujúce v nepriaznivej klíme anglickej politiky.
Násilie zo strany National Front a British Movement zasiahlo veľa koncertov a to dokonca s takou pravidelnosťou, že pokiaľ by si Briti neboli dávali pozor, politické násilie by bolo odsúdilo navštevovania koncertov ku stálemu riziku.

Eloquent Jazz.

Z troch two-tone skupín boli Madness jedinou čisto bielou skupinou. Suggs jej hlavný spevák do rozsekanej ska rytmiky vykrikoval rôzne nesúvislé frázy, ktoré chlapci okukali zo starých jamajských platní šesťdesiatych rokov. Spomína si: "Asi tak v 1974 si veľa z nás upravilo účesy, pretože sme počuli, že skíni počúvajú reggae. Skíni boli taká skupina ľudí, ktorí držali spolu a pokúšali sa byť elitou elity. Keď som bol ešte mladší, chodieval som s celou tlupou British Movement detí zo školy, ktorí poobede tiahli ulicami a hrali "Paki-bashing" (anglický výraz, ktorý znamenal mlátenie Aziatov, mimochodom tradičné trávenie času alá BM), ale keď si mal tak 12-13 rokov nemal si ani poňatia, čo sa deje. Všetky deti zo susedstva sa zapájali a bola to dobrá zábava. A potom si mal 17-18 a navštívil týchto chlapcov doma a každý z nich mal tieto Union Jack - bundy a British movement košele a to už bolo trochu nepríjemné. Bol celý rad týchto ľudí z BM, ktorých som poznal a oni boli skoro všetci - no...proste typy. Proste nemali nič iné, žili len pre tretiu ríšu."
Suggs súhlasí so mnou, že to bola tá najväčšia sprostosť vôbec, ak príslušníci BM mali radi two-tone a reggae (čiže čiernu hudbu), napriek tomu, že nenávideli čiernych. Je ľahké pochopiť, prečo ska-sound učaroval celému britskému národu. Jeho rozdrobená, rozkúskovaná rýchlosť prerušovaná sólami jazzových trúbok presne pasovala mladým bielym rock´n´rollerom zaujímajúcich sa o rýchlosť a amfetamíny. A tematika ska sa vo všeobecnosti natoľko nezaoberala rastafariánskym náboženstvom alebo ťažkým sociálno-politickým uvedomením ako väčšina vtedajšej reggae hudby. Medzi two-tone skupinami ukázali The Specials chvályhodný entuziazmus čo sa ich nahrávok so sociálnou tematikou týka. Zaoberali sa nedbanlivosťou pri užívaní antikoncepcie, nerozvážnými teenagerskými svadbami alebo potrebou solidarity medzi rasami. Veľmi výrazné bolo ich nadšenie pre pôvodné ska. Zobrali so sebou na šnúru Rica Rodrigueza (Jamajčan, ktorý razil ska-sound s legendárnymi Skatalites, ešte predtým ako sa v 60-tych rokoch odsťahoval do Anglicka) a potom ho preslávili na svojom singli. Jeho medovo sladké dychové sekcie boli skutočne dôležitou súčasťou hudby The Specials. Nanešťastie The Specials zabudli na svoj radikálne ľavicový postoj, keď naspievali skladby ako "Silly Bitch" s oprášenými nadávkami ženskému pokoleniu v štýle Rolling Stones a s kompromitujúcou časťou textu: "I love you but you're just a little bitch". Počas jednej show sa dokonca hlavný spevák The Specials blamoval, keď jednej nahnevanej feministke odpovedal: "Ženské hnutie? Veď to je len kopec bláznivých kuriev!" Dúfajme, že sa The Specials už odvtedy poučili.

Stakkato-Ska

Two-tone skupinou, ktorá bola ľuďmi označovaná ako jednou z najzaujímavejších boli "Selecter". Paulína, žena ktorá stál v popredí Selecter, bola predtým röntgenistkou a dnes je tou najvzrušujúcejšou a najprirodzenejšou čiernou umelkyňou, ktorú som až doteraz mal možnosť spoznať, vynímajúc Pam Nestor. Jej poznámka: Čierna hudba bola príliš dlho mužskou záležitosťou, so ženami, ktoré v pozadí pospevovali ooh-ah. Vo všeobecnosti si ako čierna žena vždy poriadne upravená, natiahnutá do nejakého disco ošatenia, máš jeden hit na singli a upadneš do zabudnutia. Ja som túto hru nehrala a vytrhla sa, možno to spravia aj ostatné čierne dievčatá druhej generácie. To by bola sila."
Vypočujte si vymakaný singel Selecter "On my radio", ktorý je veselým zosmiešnením jednotvárnosti rádií, platňa, ktorá je paradoxne skoro nonstop v anglickom éteri. Pri posudzovaní ich prvého singla, nazvali Selecter svoj štýl Stakkato-soundom ska. Myslím, že sú jediní, ktorých bude treba v budúcnosi sledovať.

(Je treba podotknúť, že Vivian Goldmann napísala túto story počas Two-Tone šnúry, ktorá sa rútila Anglickom. Medzitým Madness od šnúry odstúpili a snažili sa preraziť vlastnou cestou.)